Väčšina detí sa rodí, pretože sa stretnú dvaja ľudia, muž a žena, a tí majú pocit, že sa k sebe hodia, niekedy dokonca veria, že sú si predurčení. Každý muž a každá žena majú v hlave viac-menej jasnú predstavu, ako má partner opačného pohlavia vyzerať, aký by mal byť. Obrazy možného ideálneho partnera či partnerky vznikajú často už v ranom detstve, na základe rôznych skúseností zo vzťahov k dospelým mužom a ženám ale. Neskôr k nim pribudnú ďalšie predstavy, ktoré pôvodný obraz dopĺňajú,
alebo prispôsobujú. Muži potom napríklad hľadajú láskyplnú a starostlivú ženu, ako je ich vlastná matka (alebo rovnako chladnú a neprístupnú), ktorá však zároveň vyzerá ako obdivovaná filmová hviezda, k tomu je nefajčiarka, pokiaľ možno má rada psov, fandí futbalu a jazdí na horskom bicykli . U žien je to podobné. Želajú si muža pre život a otca pre deti, ktorý je trochu ako ich vlastný otec (alebo sa na prvý pohľad zdá, že je jeho presným opakom), ktorý sa vyzná v živote, ktorého všetci uznávajú a obdivujú, ktorý je k tomu schopný zarobiť dosť peňazí, postaviť dom (alebo ho nechať postaviť) a ktorý sa k tomu všetkému aj láskyplne stará o svoju ženu a deti. Tieto vnútorné obrazy nie sú vrodené, získavame je v pôvodnej rodine alebo v danom kultúrnom okruhu, v ktorom vyrastáme, pod vplyvom predstáv, ktoré tu všeobecne panujú. Niektoré tieto predstavy sa za posledných pár storočí veľa zmenili, iné zostali nielen u nás, ale aj v iných spoločenstvách dodnes rovnaké. Biológovia dlho premýšľali, prečo si vôbec lámeme hlavu tak zložitou záležitosťou, ako je voľba partnera a pohlavný styk. Koniec koncov by bolo oveľa jednoduchšie, keby vôbec žiadne pohlavia neexistovaly a každý človek by všetky svoje gény odovzdal svojmu potomkovi, namiesto aby ich delil a miešal s génmi inej osoby. Prestaňme teraz na chvíľu myslieť na to, že sex neslúži len na rozmnožovanie, ale je potešením, uspokojuje nás a upevňuje partnerskú väzbu. Potom môžeme pozorovať, že pohlavné rozmnožovanie má jednu rozhodujúcu prednosť: môžeme totiž naše genetické vlohy stále nanovo kombinovať. V prípade, že sú gény poškodené alebo mutujú, sú následky menej dramatické, ak sa čas od času genetický materiál premieša. To pomáha vyrovnávať prípadné nedostatky. Zdá sa, že, hoci aj nevedome, tento princíp používame pri voľbe partnera. Nielenže muži i ženy dávajú často prednosť partnerovi, ktorý je v nejakom zmysle iný, než sú oni sami, alebo sa prinajmenšom citeľne odlišuje povahovými črtami, určitými všeobecnými schopnosťami aj konkrétnymi vedomosťami. To isté platí aj pre znaky, ktoré sme si nevštepili vlastné skúseností a ktoré nás pri výbere partnera nevedome ovplyvňujú, teda napríklad pre telesný pach. Tak vedci okrem iného zistili, že žena sa zaujíma najviac o vôňu muža, ktorého imunitný systém sa čo najmenej podobá jej.
alebo prispôsobujú. Muži potom napríklad hľadajú láskyplnú a starostlivú ženu, ako je ich vlastná matka (alebo rovnako chladnú a neprístupnú), ktorá však zároveň vyzerá ako obdivovaná filmová hviezda, k tomu je nefajčiarka, pokiaľ možno má rada psov, fandí futbalu a jazdí na horskom bicykli . U žien je to podobné. Želajú si muža pre život a otca pre deti, ktorý je trochu ako ich vlastný otec (alebo sa na prvý pohľad zdá, že je jeho presným opakom), ktorý sa vyzná v živote, ktorého všetci uznávajú a obdivujú, ktorý je k tomu schopný zarobiť dosť peňazí, postaviť dom (alebo ho nechať postaviť) a ktorý sa k tomu všetkému aj láskyplne stará o svoju ženu a deti. Tieto vnútorné obrazy nie sú vrodené, získavame je v pôvodnej rodine alebo v danom kultúrnom okruhu, v ktorom vyrastáme, pod vplyvom predstáv, ktoré tu všeobecne panujú. Niektoré tieto predstavy sa za posledných pár storočí veľa zmenili, iné zostali nielen u nás, ale aj v iných spoločenstvách dodnes rovnaké. Biológovia dlho premýšľali, prečo si vôbec lámeme hlavu tak zložitou záležitosťou, ako je voľba partnera a pohlavný styk. Koniec koncov by bolo oveľa jednoduchšie, keby vôbec žiadne pohlavia neexistovaly a každý človek by všetky svoje gény odovzdal svojmu potomkovi, namiesto aby ich delil a miešal s génmi inej osoby. Prestaňme teraz na chvíľu myslieť na to, že sex neslúži len na rozmnožovanie, ale je potešením, uspokojuje nás a upevňuje partnerskú väzbu. Potom môžeme pozorovať, že pohlavné rozmnožovanie má jednu rozhodujúcu prednosť: môžeme totiž naše genetické vlohy stále nanovo kombinovať. V prípade, že sú gény poškodené alebo mutujú, sú následky menej dramatické, ak sa čas od času genetický materiál premieša. To pomáha vyrovnávať prípadné nedostatky. Zdá sa, že, hoci aj nevedome, tento princíp používame pri voľbe partnera. Nielenže muži i ženy dávajú často prednosť partnerovi, ktorý je v nejakom zmysle iný, než sú oni sami, alebo sa prinajmenšom citeľne odlišuje povahovými črtami, určitými všeobecnými schopnosťami aj konkrétnymi vedomosťami. To isté platí aj pre znaky, ktoré sme si nevštepili vlastné skúseností a ktoré nás pri výbere partnera nevedome ovplyvňujú, teda napríklad pre telesný pach. Tak vedci okrem iného zistili, že žena sa zaujíma najviac o vôňu muža, ktorého imunitný systém sa čo najmenej podobá jej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára